Vy ste boli vychovaní úplne inak...

Je taká čarovná veta, ktorá má v sebe magickú moc nás rozčarovať. Keď ju pred nami vysloví mama, nedajbože svokra, teta či susedka, ktorá sa jednoducho neovládne, keď sleduje záchvaty zlosti našich ratolestí, je to akoby nám niekto zaťal do živého... a mňa zaujíma - prečo? O čo ide v týchto čarovných súbojoch?

A napadá mi, že tu ide o stret dvoch svetov. Svetov, medzi ktorými je rozdiel možno 20-30 rokov. Keď si pozrieme múdru Eriksonovu teóriu psychosociálneho vývinu, zistíme, že vek od 30-65 rokov patrí starostlivosti o druhých. Svet našich mám je teda ešte stále plný potreby starať sa o iných. A povedzme si úprimne, naše mamy majú starostlivosť o iných ako hlavnú náplň, možno až ako životné poslanie. Mnohé z nich nikdy nemali príležitosť realizovať svoj skutočný potenciál. Odpustiť si starať sa (d)o iných by znamenalo vzdať sa obrovskej časti svojej identity... A ešte jeden zaujímavý moment, zrejme evolučný - staršie ženy vždy radili tým mladším v rámci komunity, v ktorej spolu žili. A keďže ešte donedávna sme žili vo viacgeneračných rodinách, rady starších žien boli úplnou samozrejmosťou, dokonca očakávanou. Jednoducho, prešlo príliš málo času, aby sa to stihlo nejako samo zmeniť...

Lenže aj my - dnešné mamy sme vo veku, kedy sa potrebujeme starať o iných, o naše deti. A vďaka tomu, že sme sa nimi stali možno trochu neskôr ako naše mamy, máme o materstve a o výchove už celkom hmatateľnú predstavu. Tá, ako nám potvrdzujú naše vlastné zistenia, býva v značnom rozpore s tým, ako to vidia naše mamy.

Chceme to robiť inak. A práve to podľa mňa naše mamy môže desiť. Že odmietneme istotu, ktorá je overená rokmi skúseností. Istotu, vďaka ktorej sú z nás dnes vychované ženy. Istotu, vďaka ktorej možno naše mamy prežívajú hrdosť. Že sme sa naozaj "podarili". Čo potom vyrastie z detí, ak ich vychováme podľa seba? Veď to je čistý experiment, hazard! Ak budeme zavádzať príkrmy inak než naše mamy. Ak s nimi budeme spať spoločne v jednej posteli. Ak pri záchvate zlosti nedostanú jednu výchovnú po zadku, aby si zapamätali. Ak... dosaďte si, čo máte zažité vy.

Objektívne, naozaj nevieme, čo vyrastie z našich detí. To zistíme až o niekoľko rokov. Napriek tomu, máme v sebe obrovskú vieru to robiť týmto spôsobom. A sme ochotné to takto "risknúť". A to možno spôsobuje úzkosť, ktorá nevedome núti naše mamy reagovať a radiť, aj keď o to nemáme záujem. No možno sa tým zobudila aj naša vlastná neistota...

Mať na výchovu vlastný názor a riadiť sa ním je vždy spojené s jednou bolestivou emóciou. Tou je odmietnutie. 

Keď nám totiž naša mama, svokra, teta radí to svoje osvedčené, no my si aj tak spravíme po svojom, práve sme ju odmietli. Čím bližšiu osobu, tým je zranenie bolestivejšie...

 Potom máme pocit viny, hneváme sa alebo zažívame pocit tlaku, že nemôžeme ísť vlastnou cestou. Že nám nedôverujú. Že nechápu. Vzdialenosť medzi nami sa zväčšuje, ocitáme sa v začarovanom kruhu nepochopenia a neprijímania. Vlastne sa tak odmietame navzájom.

A v neposlednej rade ide určite aj stret žien a ich ega. Kto z nás má skrotené to svoje? Tento súboj je najviditeľnejší pri svokrách a ich nevestách. Nemyslím to nijako zle, je to celkom prirodzená dynamika dvoch žien. Je ale dobré o nej vedieť. A ak sa nám len trošku dá, skúsiť to pozorovať. 

Je to totiž nesmierne cenný materiál na sebapoznanie. Podrobiť skúmaniu, čo v nás tieto situácie vyvolávajú a prísť na ich dôvod, je pre mňa osobne fascinujúce. 

Ako z toho von? Ja vlastne ani neviem. Mne sa osvedčuje, že ak niečomu naozaj rozumiem, v mojich reakciách to cítiť, vidieť, počuť. Pochopím, ako sa cíti druhá strana - mama, svokra, či všetečná suseda a som aspoň o trochu viac schopná empatickejšej reakcie. Uvedomím si, kedy do popredia vystupuje moje ego a snažím sa ho vypnúť. Lebo súboj môjho ega s egom iného je vždy bojom o moc. Uvedomím si tiež, že všetci chceme byť na nejakej úrovni prijatí, uznaní a snažím sa to tým druhým nejako prejaviť. Pýtam sa samej seba, ako by som chcela, aby ma iní odmietli. 

A uvedomím si, že to možno mnohí nerobia. Nerozmenia si takúto vec na drobné a neuvedomia si toto všetko. Preto s tým počítam a som plná pochopenia. Naozaj sa o to denne snažím...