To je moje ego, zoznámte sa!

Má ho každý. Je našou súčasťou. Vzniklo, keď vzniklo naše "ja". To je asi v druhom - treťom roku života, kedy sme o sebe začali hovoriť v prvej osobe. Dovolilo nám oddeliť sa od ostatných, uvedomiť si seba, spoznať, že som JA a sú ostatní. Zvyšok sveta, ktorého sme súčasťou, no oddelenou.

Lenže to moje "ja" bolo občas odmietnuté. Občas sa cítilo samo až opustené. Občas sa cítilo prehliadané. A občas bolo zahanbené či ponížené. Ale naďalej túžilo po pocite istoty a bezpečia. Po pocite, že niekam patrí a je ľúbené. A tak si začalo ukladať skúsenosti a vrývať ich do najhlbších častí mozgu. Aby včas dokázalo rozpoznať, že taký či onaký prejav mojej jedinečnosti nebude prijatý. Aby sa včas dokázalo vyhnúť tým pocitom, ktoré ťažia v hrudi, ktoré po tele rozlievajú chlad a ktoré v žalúdku spôsobia to nepríjemné stiahnutie. To sú pre deti ťažké skúšky a ego ich pomáha zvládať. Chráni, vytvára štít, viac to už nedovolí...

Vďaka egu som zapadla do skupín, ktorých som sa stala súčasťou. Zaslúžila si lásku či potvrdenie samej seba. Zažívala pocit vlastnej hodnoty. Osvojila si žiadúce správanie. Mohla som sa s vysokou istotou spoľahnúť, že mi nedovolí urobiť nič, čo by moje miesto vo svete ohrozilo. Prihováralo sa veľmi jasne:

• Toto nerob! Pamätáš si ako ťa minule vysmiali?

• Keď si si minule toto dovolila, odmietli ťa. Cítila sa si sa tak sama! Snáď si to nespôsobíš znovu!

• Nemýlim sa! Mám pravdu! Minule si ma nepočúvla a ako si dopadla? Robiť veci inak než ostatní, je nebezpečné!

A tak sa z ochrancu, ktorý mi dovoľoval zapadnúť do tohto sveta stal posero. Posero milujúci svoju istotu, svoje sebapotvrdzovanie. Posero, ktorý pri najjemnejšej túžbe skúsiť veci inak, bije ako na na poplach. Cez limbický systém - jeho sídlo - zalarmuje celú nervovú sústavu, vyplaví more hormónov, robí prvé - posledné, aby si mohlo spokojne hovieť ďalej. Prihovára sa cez racio, veľmi naliehavo, veľmi jednoznačne, aby bolo vypočuté. Vysmieva intuíciu. Argumentuje, zdanlivo nepriestreľne. Nenávidí zmeny. Žije v minulosti a odtiaľ formuje budúcnosť. Odsudzuje a hodnotí. Musí mať pravdu! Len preto, lebo má vryté pod kožou, aké to je byť neprijaté, odmietnuté, ponížené a osamelé. Len preto, lebo verí, že len takto je možné prežiť nástrahy tohto sveta. Áno, jeho motor je strach.

Milé ego. Ďakujem za prácu, ktorú si pre mňa robilo a robíš. Si mojou súčasťou dlhý čas a viem, že to so mnou myslíš dobre. No dnes sa viem o seba postarať. Už nie som malé dievčatko, ktoré sa bojí odmietnutia. Už sa nebojím, že ma tento svet neprijíma. Nemám strach z poníženia či osamelosti. Hoc mi v tom nie je príjemne, poradím si.

Prijímam všetko, čím a kým som. Prijímam svoje ja, ukryté a dlhé roky chránené mojím egom. Odkrývam svoju jedinečnosť, svoju podstatu. Vítam zmeny, odchádzam zo zóny komfortu. Prebúdzam svoju intuíciu, dôverujem svojim pocitom. Overujem svoje presvedčenia. Spoznávam, čo je pod mojimi strachmi. Učím sa dôverovať svojim schopnostiam. Všímam si, kedy reagujem z pozície moci, kedy potrebujem mať pravdu, kedy mám potrebu poučovať, lebo to všetko si ty - moje ego. No ego nie som ja. Je len mojou súčasťou. Myslím naň s láskou a láskavosťou. Viem, že sa vždy ozve. Budem ho počuť, no nie vždy ho vypočujem. Pretože túžim reagovať cez motívy lásky a nie strachu.

Takto ako som, som úplne v poriadku. A s láskou sa pozerám na silné egá iných ľudí a rozmýšľam, čo sa im v živote prihodilo, keď potrebujú takých silných ochrancov...?