Rodičia, nie sme neomylní

V rozprávke Charlie a továreň na čokoládu je scénka, kde Willy Wonka ako chlapec s obludným strojčekom na zuby prichádza domov s halloweenskou nádielkou čokolád. Veľmi túži si z nich zopár dať, no jeho otec - starostlivý zubár - mu tie sladkosti zoberie a hodí ich do ohňa. Zdôrazní, že zo sladkostí sa kazia zuby a čokoláda je alergén. Willy argumentuje, že možno nemá alergiu, no otec s trpkým úsmevom odpovie: "Nebudeme to riskovať." A tak sa Willy pozerá, ako v krbe horí jeho halloweenska výslužka.

Túto scénku nedávno vytiahla moja deväťročná dcéra a pýtala sa ma, prečo to ten otec urobil.  A začal sa krásny rozhovor o tom, ako rodičia nie sú neomylní, hoci sú starší, skúsenejší. Že robia chyby. Rozprávali sme sa o tom, čo asi viedlo toho otca k takému postoju. Ako to vnímal Willy, ako to vnímal otec. Rozprávali sme sa aj o tom, že i ja sama, hoc som mama, som veľakrát urobila niečo nesprávne. Dôležité však je vedieť si to pred sebou priznať, pripustiť, že som sa mohla mýliť alebo skutočne nevedieť. I pred samotným dieťaťom. 

My rodičia podliehame rôznym tlakom. Buď sú to vonkajšie tlaky z okolia, alebo naše vnútorné, často nevedomé tlaky. Máme presvedčenia, že dobrý rodič je taký, ktorý má situáciu vždy pod kontrolou. Že sa nemýli. Že jeho rozhodnutia sú správne. Že vždy s istotou vie, čo je v danom okamihu to najlepšie riešenie.

Domnievam sa však, že v skutočnosti ide len o prebratý vzorec správania. Väčšina z nás bola vychovaná štýlom - "bude to tak, lebo som povedal/a"... Čo povedal rodič, to bolo niečo nespochybniteľné. Poslúchať bola očakávaná a vysoko cenená cnosť. A my, hoci sme sa cítili občas ukrivdení, sme verili, že mama a otec vedia, čo robia. A chyby teda nerobia určite. A že v skutočnosti ide niekde na konci celej tejto snahy o naše dobro. Aby z nás boli slušní, vychovaní, zodpovední ľudia.

Pointou tohto článku je nebáť sa v rodičovstve urobiť aj chyby. Nebáť sa vlastnej omylnosti. Dokonca ju priznať pred deťmi. A vyťažiť z nej - poučiť sa a hľadať iné riešenia. Toto je cesta ako sa prestaneme báť chýb, ako sa v tak dôležitej roli možno uvoľníme a zriekneme role rodiča - čo by autority, ktorá má situáciu vždy pevne v rukách. Rodičmi sme sa stali, nikto nás to neučil. Rodičovstvu sa učíme postupne tým, že vychovávame naše deti. Myslím, že veľakrát ide o learning by doing. Chyby sú v procese učenia prirodzené. Majú ukázať, čo nefunguje a ich zmyslom má byť hľadanie riešení, ktoré fungovať budú.

Veľmi vítam akúkoľvek príležitosť môcť sa s deťmi takto otvorene rozprávať. Ich zvedavé otázky sú pre mňa veľmi podnetné a keď na ne nahlas odpovedám, všeličo si uvedomím, spojím, pochopím. Odhalím svoje postoje, presvedčenia a mám možnosť ich preskúmať, podrobiť kritickej analýze. A veľakrát sa takto zvedomené postoje a presvedčenia ukážu ako nefunkčné a ja mám príležitosť si osvojiť nejaké iné, nové, ktoré nám všetkým budú slúžiť lepšie. Ďakujem aj za túto príležitosť!