Ríbezle viac nie sú trpké

Ako dieťa som neznášala letnú sezónu spojenú s oberaním všelijakých drobných bobúľ. Kríky ríbezlia, egrešov, malín, všetko pichľavé, prerastené žihľavou vyššou než ja, plno kadejakej otravnej hmyzej hávede a tridsaťstupňové úpeky na slnku. K tomu ešte boľavý poznatok, že spolužiaci sa šli kúpať... Len my ideme oberať. 

Pamätám si dokonca, ako nás s bratom v deň vysvedčenia, ktoré bolo plné jednotiek, mamina poslala s vedrami do záhrady... Ostatní spolužiaci dostali knihy, hračky, a my... A potom mlieť, prešovať, variť džemy, lekváre, sirupy. Och... toľko nevypovedaného hnevu, toľko zlosti, krivdy až nenávisti. A keď nebohá babka zadrela, že ideme na žihľavu a spraví z nej dobrý sirup, bola som takmer v nepríčetnom stave.

Všetky domáce lekváre a džemy som nenávidela rovnako ako prácu s nimi spojenú. Nedokázala som ich doceniť. Naopak, šla som sa zadrhnúť kupovaným jahodovým džemom. Trpkosť ríbezlí i spomienok ma neprechádzala a takto ochutené spomienky som si odniesla do dospelého života. Keď ocino podotkol, že dozrievajú ríbezle... To by ste museli vidieť - tie moje prevrátené oči, pulzujúce spánky a zaťaté zuby.

No potom som sa stala mamou. Všeličo som pochopila, spoznala príbehy svojich rodičov, starých rodičov. A pocítila hlbokú vďačnosť a pokoru, obdiv k ľudskej práci, k práci svojich rodičov, ktorí to všetko robili a robia pre nás. Akurát nám to nevedeli posunúť spôsobom, ktorý by nás deti (jedny nevďačné) oslovil. Prišlo aj uvedomenie, že svojim deťom trpkosť ríbezlí nechcem odovzdať.

A tak dnes, po troške oberáme, po troške odstopkovávame, melieme, odšťavujeme, redukujeme, nalievame, varíme, pečieme. Spolu. My tri. Gazdinky. Pri tom počúvame hudbu, tancujeme, spievame. Takto nás to baví. Špajza sa utešene plní, do pamäte mojich detí sa zapisujú zážitky, z ktorých raz budú, ako pevne verím, sladké, voňavé ríbezlové, malinové či iné spomienky. Spomienky plné lásky...

No a pre mňa...

...viac ríbezle nie sú trpké...