Oplakané puzzle
Lujza pred časom prišla o jedny svoje puzzle so Snehulienkou, boli už zničené a tak sme ich vyhodili do koša. Pred pár dňami si na ne spomenula a začala ich oplakávať. Nie len tak akože plač, mrnčanie, ale ozajstný nefalšovaný nárek. Rada by som sa s vami o tento, pre mňa krásny zážitok podelila...
L: Chcela by som tie snehulienkovské puzzle!
M: Tie sme predsa vyhodili.
L: Ale ja ich chcem späť!
M: Rozumiem, no neviem ti v tom pomôcť, nevieme ich dostať späť. Vyhodili sme ich už dávno, smetiari ich dávno odviezli.
Lujza sa ozaj srdcervúco rozplakala. Myslím, že jej v tom okamihu prvý krát došlo, že niečo definitívne stratila a nie je možné to vrátiť.
L: Kde teraz sú?
M: No to neviem.
L: Mala som si ich podpísať, že Luj-zič-ka, potom by sa mi určite vrátili...
Chcela som jej trochu uľahčiť trápenie, nuž som v nej vzbudila nádej:
M: Možno ich našiel pán smetiar a povedal si, že nimi poteší svoje dievčatko, aj keď už boli zničené. A tak možno teraz tešia niekoho iného.
L: Ale čo ak im tam u toho dievčatka bude horšie než u mňa?
To ma úplne dojalo. Tá čistota detskej duše, ktorá sa bojí, ako sa jej hračke vodí niekde inde. Lujza totiž veľmi nerada upratuje hračky a máva k nim miestami málo starostlivý vzťah. Preto sa jej to v hlávke takto spájalo.
Následne už len plakala v mojom náručí. Niekoľko dlhých minút.
M: Ľubim ťa.
L: Teraz som veľmi smutná, tak ti nepoviem, že ťa tiež ľúbim... Ty si tiež niekedy niečo stratila? Alebo si prišla o nejakú hračku? Tiež si bola smutná? Aj si plakala ako ja?
M: Plakala. Keď sme smutní, potrebujeme plakať. Bolí nás srdiečko za niečím alebo niekým, koho sme mali radi. Cítiš v telíčku, kde ťa bolí?
Lujza si chytila hrudníček.
M: Chýba nám to a vtedy sa nám dá plakať. A tak plačeme, tak ako teraz ty. Je to tak v poriadku. Môžeš plakať, koľko potrebuješ.
Uvedomovala som si v plnej sile, čo sa deje. Že naozaj pochopila význam definitívnej straty. Že si ju potrebovala odsmútiť presne takto. Ja som si na sebe uvedomila, aké je dôležité venovať tomu práve tento priestor a čas. Nesľubovať jej nové, neutešovať neúčinnými frázami, neodpútavať pozornosť, nerozveseľovať ju. Len byť s ňou v tom smútku ako jej opora a podpora.
Pretože niekedy sa nedá urobiť nič. Len sa zmieriť so stratou. Oplakať ju. Odsmútiť ju. Presne takto. A potom ísť ďalej...