O ujovi a dievčatku v bielych pančuškách

Mala som 7 rokov a chodila do ZUŠ-ky, do ktorej bolo treba ísť necelé dva kilometre autobusom. Bolo to celkom bežné, do ZUŠ-ky sme chodili viacerí, aj mladší aj starší. Na tie prímestské autobusy vždy chodilo mnoho detí, navzájom sme sa poznali. Navyše, svet bol vtedy bezpečný, teda aspoň sa takým javil.

A tak som v jedno popoludnie sedela na lavičke a čakala na autobus. Prišiel starý pán. Ja som sa vo svojej vychovanosti hneď postavila a zaštebotala: "Dobrý deň ujo, nech sa páči, sadnite si!" A ujo si sadol. A ponúkol mi svoje koleno: "Poď dievčatko, sadkaj si tu, mne na kolená!" Ja ako čistá duša, netušiaca o nástrahách tohto, už vtedy zlého sveta, som si mu na to koleno sadla. Mala som bordové šaty a biele pančušky, pamätám si ich celkom živo. Ujo mi po tých pančuškách blúdil rukami a pýtal sa, kam idem... A ja, majúca skúsenosť len s dobrými, blízkymi ľuďmi, som mu slušne odpovedala, že idem na hudobnú. A nechala si tou paprčou blúdiť po tých pančuškách. Ujo sa mi prihováral ďalej: "Vystúp dolu z autobusu, ja ťa tam počkám a pôjdeš so mnou, kúpim ti čokoládu." Ja som bezstarostne odvetila: "Dobre."

V tom ma okríkli ostatné decká, že už ide autobus. Tak som sa úctivo pozdravila ujovi a nastúpila do autobusu. Na výstupišti som uja vyzerala. No jeho nikde. Pamätám si, že som bola trochu sklamaná, že čokoládu nedostanem...

Sila, čo! Je to už takmer tridsaťročný príbeh a ja si to všetko pamätám do detailov. Pamätám si, že mi nič z toho neprišlo čudné. Pamätám si, že nám vždy všetci prízvukovali, že starším ľuďom uvoľníme miesto na sedenie, úctivo sa zdravíme. Pamätám si, že som si pripadala podobne, ako keď som na kolenách sedávala dedkovi a ten ma na nich hojdal a spieval smiešne pesničky, na ktorých sme sa ako vnuci šli popučať od smiechu. Čistá duša žijúca v bezpečnom svete... Skutočne mi ani na chvíľu nenapadlo, že sa môže stať niečo zlé. Keby som toho uja zbadala na výstupišti, zrejme by som s ním šla na tú čokoládu...

A tak vám chcem povedať, že s deťmi treba hovoriť a pripraviť ich aj na odvrátenú stranu sveta. Povedať im, že ľudia sú dobrí, no existujú aj ľudia zlí. Že vedia veľmi ublížiť. Že sa môžu tváriť priateľsky, no v skutočnosti nemajú dobré úmysly. A naučiť ich, čo majú v takýchto situáciách robiť. Doslova si nacvičiť stratégiu, manuál, ako v takých chvíľach reagovať. Baviť sa o tom, kto je pre nás blízky a kto už cudzí. Hovoriť o tom, že naše telo patrí nám a nikto nemá nárok, právo s ním robiť nič, čo nechceme. Veku primerane otvárať aj citlivé či tabu témy, pri ktorých možno sami necítime istotu. No jedine otvorená komunikácia je prostriedok, ako deti aspoň sčasti pripraviť na tento svet. A to platí úplne pri všetkých témach...

Večer u nás doma zazvonila suseda, ktorá rodičom všetko vyrozprávala. Jej syn totiž na autobus čakal tiež a všetko to videl. Bol o dva roky starší a už vedel o čosi viac než ja. A potom sa rodičia rozprávali so mnou. Vysvetlili mi, že sa mohlo stať veľké nešťastie. Že ten pán vôbec nebol milý a mohol mi veľmi ublížiť... Paradoxne, dodnes z tejto spomienky nemám hrôzu. Detská čistota je fascinujúca.