O Leniných bokoch

Kde bolo tam bolo, boli raz jedny Lenine boky. Pútali pozornosť vždy, keď šla Lena okolo zrkadla. Vynútili si, aby sa nimi zaoberala zakaždým, keď si skúšala nové rifle či šaty. Obzerala si ich zo všetkých uhlov, sledovala sa, kedy pôsobia štíhlejšie. Nikdy! Vytŕčali úplne vždy. Občas sa navliekla do niečoho v skúšobnej kabínke, aby následne uvidela nesúhlasný pohľad svojej maminy.

- Nie Leni, v tomto máš veľké boky. Vyskúšaj si radšej toto...

Bola vďačná za tie obdobia módy, kedy sa nosili dlhé svetre a košele. Tie trochu boky prekryli. Bojovala s nimi dlhé, predlhé roky. Trápila svoje telo diétami, cvičila zásadne cviky na tieto jej problémové, oblé partie. Túžila si kupovať oblečenie veľkosti "S". Ešte milosrdné "M" sa dalo, to je Medium, ale "L"? Large? Och nie, nechcela byť Large. Ale bola.

A začala ich nenávidieť. Kvôli nim je Large. Kvôli nim pripomína Moraviansku Venušu. Nepomáhali útechy typu - veď vtedy a tam by si bola ideál krásy! Choďte s tým niekam! Nepomáhali ani slová či pohľady mužov, ktorým sa to páčilo. Nič by ju nepresvedčilo mať tie kypré tvary rada. Slovné spojenie "krv a mlieko" by najradšej vymazala z frazeologického slovníka. Narážky o tom, ako sa jej jedného dňa bude dobre rodiť vďaka jej bokom, to bola fakt silná káva. A že má postavu vzbudzujúcu u opačného pohlavia pud plodiť?! FUCK YOU MEN!

A začala si všímať iné ženy. Hodnotiť ich a porovnávať sa. Každú pohľadom oskenovala, vytkla jej sama pre seba jej nedokonalosti. Niektoré mali tiež veľké boky. Niektoré dokonca väčšie než ona. Niektoré mali veľké prsia. Iné zas žiadne prsia. Krivé nohy. Otrasné vlasy. Pehy. Akné. Celulitídu. Veľké brucho. Nevzhľadné ruky. Veľké uši. Dvojitú bradu. Iným trčali len kosti. Áno. Každá mala niečo. Niektoré boli pekné, ale... Bolo tam ale. A keď sa zdalo, že to ale nenájde, dala si o to väčšiu námahu, aby ho našla. Aspoň v povahových vlastnostiach. Aby si potvrdila, že pekné dievčatá sú hlúpe. A podobné neuveriteľnosti.

A čas plynul. A boky si žili svoj kyprý život. Držali sa svojho miesta na tele. Ak zjedla krémeš, prilepil sa na boky. Ak držala diétu, boky ostali nedotknuté.

Až raz to uvidela. Pochopila. Nie, vlastne to nebolo, že "raz". Bol to proces. Dlhý. Dlhočizný. Až transformačný. V ktorom odkryla to všetko, čo v tých bokoch bolo. To, že ona nie sú boky. Že jej hodnota sa nemeria ich obvodom. Že sa celý ten čas nemala rada ona celá, nielen svoje boky. A že by to mala zmeniť. Skúšať to. Začať sa prijímať. Mať sa rada. Vidieť tú úžasnú bytosť v tom tele. Vidieť to telo cez novú optiku. Skúšať ho ľubiť. Skúšať ho počúvať. Och, a ako veľmi to telo túžilo byť vypočuté...!

A tak... Jedného dňa boky odišli. A už sa nevrátili. Najprv prestali byť dominantou mysle. Potom sebaobrazu. A napokon ich časť odišla postupne aj z tela. Lena verí, že budú žiť niekde šťastne, až kým nepomrú :)

Prečo toto všetko píšem? Ako to súvisí s rodičovstvom? Veľmi! Pretože to, ako sa pozeráme na seba, prenášame aj na iných. Ak zameriavame pozornosť na vlastné nedostatky, nachádzame nedostatky aj u tých druhých. S neuvedomeným strachom - čo ak je ten druhý bezchybný? Čo ak len ja som v neporiadku? Uff, nie, náš skener chyby s istotou odhalí a tým príde k nášmu vlastnému sebapotvrdeniu. A áno, nevedome, nechtiac to učíme aj naše deti. Vnímať nedostatky, vidieť chyby. Chyby následne skrývať, zahaľovať a upísať sa honbe za dokonalosťou, veľakrát sebadeštrukčnou. Tento "chybný" filter potom používajú všade. Keď sa učia, keď si kreslia, keď skladajú lego, keď hrajú na klavíri, keď počítajú príklady, keď píšu sloh, keď trénujú šport, keď sa na seba pozerajú do zrkadla. A vidia... Chyby. Nedostatky. Odchýlky. Nedokonalosti.

Presne ako Lena, ktorá pre boky nevidela seba.

P.S.: Ak počujete, že niekto niekomu či sebe vytýka jeho chyby, upozorňuje na nedostatky a prehliada to ostatné, spomeňte si na tento text. Je totiž aj o tom, čo sme počúvali, žili, vnímali ako deti. A áno, aj o tom, čo počúvali, žili, vnímali naši rodičia...

P.S.2: Tento text nemá byť o ideali krásy. Nehovorí nič o tom, že byť "S" je ideál. Rovnako nehovorí nič o tom, že "L" je naprd. Hovorí o subjektívnom prežívaní a vnímaní seba samej, ktoré sa nijako, nikdy, za žiadnych okolností nedá objektivizovať.

P.S.3: Dokonalosť neexistuje. Chvalabohu! Čo je totiž dokonalé, je už dokonané...