O kačičke (alebo pobavte sa na môj účet)

V ten večer prvýkrát vošla do obchodu so suvenírmi. Rozhliadala sa naokolo a užasnuto z nej vyšlo: "No to je nádhera!" Vyhliadla si tú najtrblietavejšiu kabelku, ktorou by nepohrdla žiadna straka. Celá šťastná si ju pyšne niesla k pokladni a o chvíľu si s ňou už vykračovala z obchodu. Kabelečka bola ale prázdna, nuž zastala a pohľadom skenovala, čo by do nej pasovalo. Tá pískacia kačička..

Lenže ja som prvorodená dcéra, čo znamená, že do špiku kostí vyžadujem, aby mali všetci narovnako. A keďže Ela si kúpila jeden suvenír, s jedným mala obísť aj Lujza. Tak jej vysvetľujem, že kačičku už nekúpime, lebo si vybrala kabelku a že si do nej môže vložiť tie jej malé bábiky. No, čo myslíte! Pochodila som? Absolútne. Vresk na celý suveníršop. Keď už sme získali pozornosť všetkých zákazníkov, urobila to. Švacla sa o zem.

Ja som ale ostrieľaná matka, a tak využívajúc svoju fyzickú prevahu emóciami vybombovanú Lujzu odnášam na rukách preč. Do toho prichádza môj muž. On (ako súrodenec najmladší), s mäkkým srdcom, mi ju súcitne berie z náručia priamo k regálu s pískacími kačicami... (och, mám tuším dejavu, toto som už videla niekedy v minulosti... áno, áno, pred štyrmi rokmi! V hlavnej úlohe ale bola Ela, v tom istom suveníršope, pred tým istým regálom, otisk jak sviňa).

Lujza je ale Lujza. Nevie si vybrať. Chce dve. No dve jej nekúpi dokonca ani môj muž. Vysvetľuje jej, časom pritvrdí - "buď jedna, alebo žiadna!" Tak teda jedna... Nie, žiadna. Tú jednu totiž tesne pred pokladňou Lujza šľahne o zem a spustí rev. Nasleduje odchod z obchodu s opäť revajúcou Lujzou a mojím nas*atým mužom. Pobavene dvíham obočie, s pohľadom, ktorý hovorí niečo ako "neviem, čo si si akože myslel..."

Či to má pointu? Nie, nemá. Iba takú, že sa to deje aj nám. Situácie, kedy by sme sa videli najradšej niekde v zadku alebo po tom zadku schuti naložili. Situácie, ktoré zakaždým prekvapia svojou intenzívnosťou, neočakávanosťou, veľkosťou a masívnosťou, ktoré vám vyplavia litre adrenalínu, ktoré vás skopnú z piedestálu, že vy a vaše deti ste už predsa niekde inde. Vôbec!

No a na druhý deň... Hádajte čo!?!?