Mám 19 a budem psychologička...(alebo tak to osud zariadil?)

- Nespravila si posledný opravák?!? A teraz čo?

- Už asi nič...

- Akože nič? Čo mieniš robiť?

- Neviem, nájdem si prácu.

- Ty si nájdeš prácu, to určite... A kde prosím ťa? S gymnáziom sa o teba určite pobijú... Málo si sa učila. Keby si sa v kuse neflákala, tie skúšky by si spravila!!!

No, dusno je. Také to protivné, napäté ticho. A ja sa cítim kadejako. Aj mám výčitky, lebo som sklamala rodičov. A zároveň cítim úľavu, lebo učiť decká v škole naozaj nikdy nebolo mojou ambíciou. Problém je ale v tom, že som ambície - svoje vlastné - nikdy nemala. Jednoducho som bez rozmýšľania napĺňala to, čo sa odo mňa odjakživa očakávalo. Jednotkárka, ktorá vždy všetko zvládala, naraz akosi nevhodne rebeluje, dovolí si nespraviť opravák na skúškach... Neslýchané!

Z biedy ma vytrhne brat, ktorý natrafí na informáciu, že začiatkom septembra budú dodatočné prijímačky na trnavskej UCM-ke na filozofickej fakulte, odbor psychológia. Hmmm, to by šlo, to by sa mi mohlo podariť - dostať sa tam. A aj sa dostanem. A študujem. Pomerne poctivo. Dokonca s priznaným prospechovým štipendiom. Dokonca ma to baví. Áno, mňa to fakt baví! Miestami sa v tom vyžívam, úplná pasia...

O mojom povolaní teda rozhodla takáto súhra okolností a náhod. Alebo osud? Fakt neviem. V každom prípade som vďačná za to, ako sa mi to v živote udialo. Áno, udialo. Mne sa väčšina vecí v živote akosi sama udiala. Bez nejakého môjho vedomého pričinenia či chcenia. Nemôžem povedať, že by som si niečo vydrela. Práve naopak, vyhovovalo mi ísť si takouto komfortnou a bezbolestnou cestou. Niekto tam hore ma má veľmi rád.

Až dnes viem naozaj objektívne zhodnotiť, že som skutočne mala viac šťastia než rozumu. Prísť k povolaniu, ktoré nás napĺňa cez takúto čudesnú cestu, je iste vzácnosť. A až dnes viem, že môžem oveľa viac. Lebo už viem, kto som. Aké sú moje talenty, aké mám schopnosti, ktoré stránky svojej osobnosti potrebujem rozvíjať. A prišla som aj na to, ako chcem s týmto svojím potenciálom naložiť. Ako urobiť svet lepším miestom na život, hoc len zo a na svojej mikroúrovni. A denne tomu venujem svoj čas. A veci sa dejú akoby samé a plynulo, no zároveň prvý krát v živote na niečom vedome, húževnato pracujem. Ten proces tvorby si mimoriadne užívam. Je sprevádzaný radosťou a pocitom, že napĺňam svoj potenciál.

Spoznala som samu seba, uverila v svoju jedinečnosť, pochopila svoju hodnotu i to, čo ma robí šťastnou. Dokázala som nájsť spôsob sebavyjadrenia. A tak vlastne už nemôžem inak. (Vlastne môžem, slobodu voľby mám vždy, no v tomto prípade by to znamenalo zvoliť si cestu, kde ja nie som ja.) A viete čo? Aj vďaka tomu som tvorcom svojho života. To považujem za jedno z najväčších požehnaní života. Môcť sa živiť tým, cez čo vyjadrujeme samých seba.

...Nechceli by ste to pre seba tiež? Nechceli by ste to pre svoje deti?

P.S.: trochu od témy, no predsa k téme. Koľko takýchto mladých ľudí začalo po gymnáziu študovať učiteľstvo v aprobácii svojich maturitných predmetov? Koľko z nich chcelo naozaj učiť? A koľkí z nich ho študovali len aby niečo študovali? Obávam sa, že dosť. A možno práve to je jeden z dôvodov, prečo mnohí učitelia svoju prácu nemajú radi. Jednoducho naozaj nikdy nechceli učiť a túžia robiť niečo celkom iné. A že to potom dosť cítiť. Frustráciu, nenaplnenosť, nespokojnosť. A takto naladení vplývajú na deti. Učia, lebo to vyštudovali. Bez osobného zanietenia, bez túžby inšpirovať, zapáliť iskru a pomôcť odhaliť potenciál detí. A tak sa kruh uzatvára...?