Mám 18 a neviem, čo chcem

Pamätám si to ako dnes. Mala som tesne pred osemnástkou. Štvrtáčka - gympláčka. Maturitné predmety vybrané - okrem povinnej slovenčiny a cudzieho jazyka som sa chystala na maturitu z dejepisu a náuky o spoločnosti. Tieto predmety ma bavili. Akurát som vôbec netušila, čo s nimi potom... Potom, keď... No dobre, maturitu určite spravím, hlúpa nie som. Som študijný typ, keď chcem, ide mi všetko. Akurát chémia a fyzika ma nenadchla. Ale z toho, úprimne, viním profesorov na gympli ;)

Ale čo potom? Áno, vysoká škola. Ale ktorá? No taká, kde sa robia prijímačky z dejepisu a náuky o spoločnosti. Takže šup - jedna prihláška letí na právo, ďalšia na učiteľstvo dejepis/náuka o spoločnosti a tretia... kde si dám tretiu? Otec mi poradí, že nech skúsim ešte niečo ekonomické, veď z matiky som na tom celkom obstojne.

Lenže... Mne vôbec nedochádza, že právnička nechcem byť. Je to síce veľmi lákavé a v tom čase (a možno aj teraz?) trendy povolanie, ale nie pre mňa. Otec ale hovorí, že právnici sa majú dobre. A že byť právnikom niečo znamená. No uvedomujem si, že nemám šancu spraviť prijímačky. Tí, ktorí vtedy chceli ísť na právo, sa rok predtým hlásili na prípravné kurzy, ktoré im mali pomôcť zvýšiť šancu na úspešné absolvovanie prijímacích pohovorov.

Na ekonomiku si tiež až tak neverím, predsa len, z matiky nematurujem. Najschodnejšie riešenie sa mi javí to učiteľstvo. Tam mám naozaj vysokú šancu. A tak sa stane.

A čo sa vlastne stane? Osemnástka so životom pred sebou sa ide upísať vysokej škole, o ktorej nikdy nesnívala. Tie, o ktorých snívala, má dávno vytesnené, pretože sú vraj neperspektívne. Nemôže sa predsa živiť ako komediant. Vysokú školu si napasuje podľa toho, ktoré predmety zvláda na gymnáziu. Mimochodom, chcela ísť na gymnázium? Sama nevie. Bolo to odjakživa jasné, že naň pôjde, bola totiž jednotkárka.

Je v zásade jedno, akú školu si vyberie, hlavne nech nejakú vychodí, lebo veď čo s gymnáziom? A učiteľstvo nie je zlé. Alebo je? Nevie. Netuší. No najmä, vôbec netuší, čo vlastne chce v živote robiť. Čím sa chce živiť. Ani si tieto otázky nekladie. Jednoducho, odkedy si pamätá, bola jej študijná cesta jasná - gymnázium, potom výška. Aby sa mala dobre. Lepšie než rodičia. Aby bola v živote šťastná... A ona verí, že to tak bude.

Neskôr zistí, že učiteľstvo vôbec nespĺňa JEJ predstavu JEJ povolania. Práve naopak. Desí ju. Ale vysokoškolský život je fantastický. A tak si ho užíva, školu dosť fláka... čo skúška to FX. Motivácia opraviť si to nulová. Nechá to voľne plynúť, veď nejako bude. A aj bolo. Že nakoniec z učiteľstva nič nebolo. Chvalabohu.

...

Len 14% ľudí sa vo svojej profesii cíti spokojných a angažovaných. 86%, slovom osemdesiatšesť percent to tak nemá. Niekde je chyba...