Detské "dušičkové" rozhovory

Máme tu obdobie, ktoré som ja ako dieťa nemala príliš v láske. "Dušičky" a s nimi spojené "chodenie po hroboch" a "pálenie sviečok". Aspoň takto sme to u nás doma volali my. Povinná tour de rôzne kúty Slovenska, kahance, vence, chryzantémy, chvíľa ticha, povinne jeden očenáš a odpočinutie večné daj im Pane, zima, blato... Takto som to ako dieťa a mladé dievča vnímala ja. No ako mi roky pribúdajú, a najmä, odkedy som mama, vnímam tieto sviatky inak. Od našich detí som totiž začala dostávať rôzne otázky, na ktoré som nemala sformulované odpovede a nachádzala som ich až pri nich. 

Otázky ako

-prečo zomreli?

- a to všetci zomrieme?

-aj ty?

-ako to vyzerá v nebi?

-dalo by sa to telo vyhrabať?

-prečo ich pochovávame?

... a mnohé iné.

Mám jednu zásadu a tou je - vždy odpovedať pravdivo, spôsobom, ktorému je dieťa schopné porozumieť. Mám tiež zásadu, že ak niečo neviem, odpoviem pravdivo, že neviem, že o tom budem premýšľať a otázku zodpoviem neskôr. A do tretice, mám zásadu, že odpovedám len na to a potiaľ, pokiaľ sa ma dieťa pýta. Ak sa pýtať prestane, znamená to, že nateraz sa s odpoveďou uspokojilo a ďalšie informácie odomňa by ho zbytočne zahltili či zmiatli. A potom mám ešte jednu pomôcku, ktorá mi pomáha uvedomiť si, že nejaká téma je pre mňa náročná a potrebujem sa s ňou popasovať najprv ja sama. Tou pomôckou je, že ma detská otázka príliš emočne zasiahne - spôsobí mi veľký smútok, niekedy hnev, alebo inú reakciu, ktorou mám tendenciu dieťa zdžubať za to, že sa niečo pýta.

Možno práve v tomto období sa vás vaše deti budú pýtať podobné otázky. Želám vám pri ich zodpovedaní, aby ste mali nehodnotiace mysle, počúvajúce a vnímavé uši, no najmä otvorené srdcia. Sprostredkujete v nich deťom niečo veľmi dôležité, niečo, čo je mnohokrát zahalené akýmsi tabu, nejasnosťou, vyplývajúcou z nášho vlastného strachu. Strachu zo smrti. Z umierania. Z bolesti. Zo smútku. Niečo, čo je zároveň prirodzenou súčasťou a nevyhnutnosťou každého ľudského života.

Dnes sú dušičkové sviatky pre mňa plné pokory, bázne, hlbokého vnútorného ticha, rozjímania, spomínania, vzdávania úcty, vďaky a prežívania vzťahu k tým, ktorí nás predišli do večnosti. Hoc už medzi nami nie sú, vzťah k nim pretrval - v našich srdciach. Aj vďaka zvedavým otázkam našich detí som v sebe túto tému uchopila, spracovala a som ochotná a schopná odovzdať svoje vnímanie a postoj k nej i svojim deťom, či komukoľvek, kto by sa ma opýtal...