Čo je u nás nové na tému “škôlka”?

Teším sa na ňu a ona na mňa. Stískame sa, mojkáme, ideme domov. Ďalší deň, kedy sme to zvládli. Ráno zvykla vstávať s plačom, že nechce ísť do škôlky. Teraz už len pomrnčí. Postupne to prijíma. Ja tiež. 

Občas, keď boli tie rána naozaj ťažké, plné sĺz a hlasného náreku, som ju poprosila, nech už neplače, že mi je z toho veľmi ťažko. Povedala, že plakať musí. Nuž dobre, dievčatko moje, plač, koľko potrebuješ... A tak plakala. Aj v škôlke. Nechala sa však rozptýliť pani učiteľkami, postupne sa začala zapájať, jesť, menej plakať. 

Cestou domov občas mlčí, občas šteboce. A takmer každé popoludnie zo seba cez hru dostáva všeličo, čo cez deň prežila. Zväčša spieva, prihovára sa zvieratkám ako pani učiteľka, alebo sa mám pani učiteľkou stať ja. Prehrávame si rôzne dialógy a ja v duchu ďakujem. Z obsahu hry totiž viem, že sa tam nemá tak zle, ako som sa bála. 

No takmer denne doma aj plače. Zdanlivo za hlúposti. Vyberie si mangovú zmrzlinu a plače, že nie je čokoládová. Žiada sa jej srdiečkové lízatko a potom sa v obchode šľahne o zem, lebo ona už chce melónové. Chce ísť k babke a potom plače, že tam nechce byť...

No ja tomu rozumiem, našťastie. Rozumiem, že celý deň v škôlke je pre ňu ešte priveľká záťaž. Že sa snaži ako tak tie emócie tam regulovať. Že sa nechá rozptýliť, upútať svoju pozornosť, utíšiť. Aby potom doma, kde je najviac v bezpečí a prijímaná s celou paletou svojich emócií, pustila všetko von. A využije k tomu akúkoľvek zámienku. Volá sa to aj efekt polámanej sušienky. To je tá posledná drobnosť, ktorá nás dorazí. To je to, keď už dlho držíme, zvládame, prehltneme, nasilu sa usmejeme a potom stačí zlý pohľad niekoho, kto to ani tak nemyslel a my sa vezieme na vlne hysterického plaču. 

Nie, naozaj nám to tie deti nerobia naschvál. Naozaj to nie je tak, že učiteľky si s nimi dajú rady a nám skáču po hlave. Naozaj si všetku tú "zlotu", vzdor, neposlušnosť nešetria celý deň pre nás. Aby nás vytrestali, že sme ich strčili do škôlky. 

Sme pre ne zdrojom, útočiskom, bezpečným prístavom, teplou náručou. Sme pre ne tými, pri ktorých nemusia prehĺtať trpkosť, bolesť, krivdu, smútok, hnev. Sme pre ne tými, kde môžu byť naozajstne, autenticky, bez pretvárky. A to je najviac!

A tak všetko prijímam, s pochopením, trpezlivosťou. A veľmi, veľmi ďakujem, že toto všetko viem. Viete to teraz aj Vy. Tak už len dohliadnite na to, aby ste sa nezabudli postarať aj o Vás samotné/samotných. O Vašu pohodu, rovnováhu, znovu našli svoj stred, spojenie samých so sebou. Aby ste opäť zajtra mohli byť zdrojom, útočiskom, bezpečným prístavom, teplou náručou...