Ako som pripravila deti na škôlku

Blíži sa ten deň, kedy pôjde Lujza do škôlky. A ja, v miernej panike premýšľam, ako ju za tých pár mesiacov na túto zmenu čo najlepšie pripraviť... Predsa, dve vlny korony, nulová socializácia...

Keď bola Ela v Lujzinom veku, myslela som si, že pre jej pripravenosť na škôlku robím maximum. V miestnom materskom centre sme boli varené - pečené. Bola som jeho predsedníčkou a tak sme logicky nechýbali pri žiadnej akcii. Čo sme si vymysleli, to sme si zorganizovali a toho sme sa aj zúčastnili. Denne sme boli v kontakte s deťmi. Na ihrisku nonstop. S pár naozaj blízkymi kamarátmi sme sa navštevovali. O škôlke sme hovorili, čítali tématické knižky, sledovali deti v areáli škôlky, ako sa dopoludnia hrajú. Zúčastnili sme sa dňa otvorených dverí v škôlke. Ó, a ešte dôležitý detail, materské centrum sídlilo v priestoroch materskej školy, do ktorej mala Ela nastúpiť. Proste, z môjho pohľadu sme pre budúcu úspešnú adaptáciu robili maximum.

A predsa, keď tie dni nadišli, ruka v ruke s nimi prišli aj ranné plače, plače pri akejkoľvek drobnej zmene, predvolania triednej učiteľky, ktorá mi opatrne hovorila, ako ťažko Ela škôlku znáša. A ja som rozmýšľala, ako to ovplyvniť, ako to vyriešiť. Skúšala som trápne bodovacie systémy. Keď si na to spomeniem, je mi zo seba kadejako. Vopred som zisťovala, či sa budú meniť učiteľky, spájať triedy, aby som mohla svoje dievčatko na to pripraviť. Výsledok? Ela do škôlky chodila rada možno posledný rok a pol. Dovtedy to bolo nutné zlo.

V čom bol problém? Vo mne. V mojom absolútnom nepochopení a odmietnutí toho, čo bolo. Myslím tým Eline potreby. Myslím tým svoje potreby. Verejne priznávam, že som bola jedna vyhorená matka, ktorá sa nevedela dočkať návratu do práce. Zúfalo som potrebovala byť chvíľu sama. Nemusieť byť nonstop k dispozícii svojmu dieťaťu. Lenže nepriznávala som si to. Matka predsa musí byť so svojím dieťaťom nonstop. Matka predsa... Doplňte si čokoľvek.

Toto presvedčenie paradoxne spôsobilo pravý opak. Dve bytosti fyzicky pri sebe, no zároveň tak ďaleko od seba. Ela so svojou túžbou po mne a ja, neschopná jej ju naplniť výživným spôsobom. Posledné mesiace rodičovskej dovolenky som trávila tým, aby som ju čo najlepšie pripravila na škôlku.

A teraz ultra úprimne, s pochopením, ktoré prišlo po rokoch:

Posledné mesiace rodičovskej dovolenky som trávila tým, aby som v sebe utíšila pocity viny, že som odmietla prijať svoje dieťa také aké je. S jej extrémnou separačnou úzkosťou, ktorú som tiež v istom zmysle spôsobila ja. S jej lipnutím na mne, ktoré ma tak strašne otravovalo. S jej náročnosťou na pozornosť. S jej osobnosťou, ktorá je pre mňa najväčšou životnou výzvou. Verila som, naozaj úprimne, že škôlku potrebuje a že jej tam bude dobre. Že ja jej viac nemám čo ponúknuť. Že tie tri roky sú tak akurát dosť, ak nie až priveľa...

Nie, toto nemá byť nekonečné cyklenie sa vo výčitkách svedomia. Toto je ozajstnosť, úprimnosť. Minulosť už nezmením, no je mi cenným zdrojom poznania. Vďaka nej už dnes viem, že okrem potrieb dieťaťa sú tu aj potreby matky. Tie sa majú priebežne napĺňať, inak matka zhorí ako fénix. Plamene toho ohňa nehrejú, ale pália všetkých okolo. A nakoniec najviac vás samotných. Viem aj, že prijať dieťa také aké je, je najťažšou a zároveň najdôležitejšou misiou rodičovstva. No keď sa to darí, veci sa dejú akosi samé. Zrazu pochopíte, že dieťa netreba na nič pripravovať. Že dieťa treba rešpektovať. Poznať. Byť s ním a byť tu preň. Rozumieť mu. A zas byť sama so sebou. A tak...

A tak púšťam tlak, ktorý mi spôsobuje predstava Lujzy v škôlke. Užívam si prítomnosť. Dôverujem jej i sebe. Verím, že vďaka tej, hoc trpkej skúsenosti, sa mi darilo robiť veci inak. S väčším rešpektom, s hlbším a ozajstnejším prijímaním, s pochopením jej i vlastnej osobnosti. S pocitom úľavy, odpustenia sebe samej, s pocitom hlbokej lásky a pokoja v sebe. S nesmiernou vďakou Ele, mojej prvorodenej, mojej najväčšej učiteľke.