A čo? Tu som!

Mňa mama nikdy nepochválila.

Otec so mnou nikdy nebol spokojný. Čokoľvek som urobil, nikdy to nebolo dosť.

Nikdy som o sebe nepočula, že som pekná.

Nepamätám si, či ma otec niekedy objal. Zato zaucho mi vedel uštedriť.

Otec mi vedel strašne vynadať, ale len keď som si zaslúžila.

Aj moja mama sa niekedy s nami nebavila celé dni, ak sme ju nahnevali.

Celý čas som o sebe počúvala, že zo mňa nič nebude.

A čo? Tu som!

Áno.

Sme tu, prežili sme, naučili sme sa a nič sa nám nestalo.

Naozaj?

Kde sa potom berie v ľuďoch tá nízka sebadôvera? Prečo je zdravo sebavedomých ľudí ako šafranu? Prečo tak často v mojom okolí i u seba samej narážam na presvedčenie, že nie sme dosť. Prečo máme taký problém s vlastnou sebahodnotou? Prečo máme problém nastaviť iným i sebe zdravé hranice? Prečo konáme na úkor seba? Prečo sa cyklíme v čudesných vzťahoch? Prečo sa ženieme za dokonalosťou?

Odpovede nájdeme v našich minulých zážitkoch. Ak na to máme odvahu. Odkryť detské zranenia a vyniesť ich zo svojich trinástych komnát chce v skutku veľa sily a guráže. Chce to veľa lásky, rešpektu a súcitu. Aj so sebou samým, aj s rodičmi, a možno aj s ich rodičmi. Chce to ochotu nabúrať naše presvedčenia. Preskúmať ich, posvietiť si na ne a pozrieť sa na ne aj objektívne a kriticky.

Pretože každý, kto žije, koná, je, sa chtiac-nechtiac dopúšťa aj chýb.

Áno, aj my.

Áno, aj naši rodičia.

Nejde o to ich vykričať a trýzniť sa v pocitoch krivdy. Ide o to ich pochopiť. V príbehu nás samých. V príbehu našej rodiny. V príbehu našich rodičov a toho, čo žili oni. Pochopiť, precítiť s láskyplným súcitom a odpustiť. Nájsť v nich zdroj na vlastný rast a učenie. Stať sa vedomým. Človekom, partnerom, rodičom. To je cesta, po ktorej sa snažím kráčať a ktorá mi dáva zmysel.

Nemuseli sa nám v živote stať veľké bôle. Nemusíme si myslieť, že pokiaľ sme nezažívali naozaj ťažké traumy, nemáme nárok si pripustiť, že občas niečo bolelo aj nás. Bolelo. Možno raz. Možno občas. Možno každodenne. V maličkostiach. No vo výsledku nás to formovalo.

A čo?

Tu sme. Tak... Akí sme? A čo s tými uvedomeniami urobíme?