Lujza pred časom prišla o jedny svoje puzzle so Snehulienkou, boli už zničené a tak sme ich vyhodili do koša. Pred pár dňami si na ne spomenula a začala ich oplakávať. Nie len tak akože plač, mrnčanie, ale ozajstný nefalšovaný nárek. Rada by som sa s vami o tento, pre mňa krásny zážitok podelila...

Máme tu obdobie, ktoré som ja ako dieťa nemala príliš v láske. "Dušičky" a s nimi spojené "chodenie po hroboch" a "pálenie sviečok". Aspoň takto sme to u nás doma volali my. Povinná tour de rôzne kúty Slovenska, kahance, vence, chryzantémy, chvíľa ticha, povinne jeden očenáš a odpočinutie večné daj im Pane, zima, blato... Takto som to ako dieťa...

Je pre mnohých rodičov nevítaná veta. Neviem, ako vo vás, no vo mne zvykla vyvolávať pocity hnevu a v hlave mi neraz šiel monológ ´Jaj, tak ty sa nudíš! Škoda, že ja nie! Mám toho toľko a ty mi ideš ešte predávať svoje trable s nudou!´ A tak som veľakrát nervózne odsekla:

Z času na čas k nám zavíta môj bratranec a strávi v našej rodine niekoľko dní. Vidí, ako fungujeme, ale aj to, ako nám to občas fakt nefunguje. Jeden deň, čo tu bol, bol pre mňa skutočne náročný. Od rána som sa cítila ako sopka pred výbuchom, do ktorej ešte celé okolie hádže svoje zápalné fľaše.

Kde bolo tam bolo, boli raz jedny Lenine boky. Pútali pozornosť vždy, keď šla Lena okolo zrkadla. Vynútili si, aby sa nimi zaoberala zakaždým, keď si skúšala nové rifle či šaty. Obzerala si ich zo všetkých uhlov, sledovala sa, kedy pôsobia štíhlejšie. Nikdy! Vytŕčali úplne vždy. Občas sa navliekla do niečoho v skúšobnej kabínke, aby následne...

-Naša Lenka má už umyté okná...

Teším sa na ňu a ona na mňa. Stískame sa, mojkáme, ideme domov. Ďalší deň, kedy sme to zvládli. Ráno zvykla vstávať s plačom, že nechce ísť do škôlky. Teraz už len pomrnčí. Postupne to prijíma. Ja tiež.

Možno hlavne kvôli sebe. Ale aj kvôli vám a najmä kvôli našim deťom. Takže...

V ten večer prvýkrát vošla do obchodu so suvenírmi. Rozhliadala sa naokolo a užasnuto z nej vyšlo: "No to je nádhera!" Vyhliadla si tú najtrblietavejšiu kabelku, ktorou by nepohrdla žiadna straka. Celá šťastná si ju pyšne niesla k pokladni a o chvíľu si s ňou už vykračovala z obchodu. Kabelečka bola ale prázdna, nuž zastala a pohľadom skenovala, čo...

Ako dieťa som neznášala letnú sezónu spojenú s oberaním všelijakých drobných bobúľ. Kríky ríbezlia, egrešov, malín, všetko pichľavé, prerastené žihľavou vyššou než ja, plno kadejakej otravnej hmyzej hávede a tridsaťstupňové úpeky na slnku. K tomu ešte boľavý poznatok, že spolužiaci sa šli kúpať... Len my ideme oberať.